CC BY
25СТАТЬИ И СООБЩЕНИЯ
privazali korenie nie viac nez 5 - 6 lodf co bolo 2-3 krat menej nez privazali Benatcania pred otvorernm juznej morskej cesty. No dopyt po korern bol aj napriek tomu v Europe vel’ky. Шахмалиев Э.М. C.d., S. 89.
143 Okrem Sirvanu boli podl’a jeho slov d’alsmi dolezitymi producentmi hodvabu provincie Gilan, Mazan-daran a Veramine. Membre M. Mision to the Lord Sophy of Persia (1539-1542). London : School of Oriental and African Studies, University of London, 1993, s. 77.
144 A Narrative of Italian Travels in Persia in the Fifteenth and Sixteenth Centuries. C.d., s. 225.
145 K problemu anglickeho obchodu v Sirvane v 16. storoci pozri studiu: Rybar L. Uloha Sirvanu v kontexte anglicko-perzskej obchodnej politiky v 16. storoci. In Acta Historica Posoniensia. XXI, 2013, v tlaci.
L. Rybar
A DESCRIPTION OF THE SHIVRAN TERRITORY IN WRITINGS OF EUROPEAN TRAVELERS AND GEOGRAPHERS AND ITS ROLE IN THE TRADE BETWEEN EUROPE AND ASIA FROM ANCIENT TIMES
TO THE XVI CENTURY
Key words: Shivran; Caucasian Albania; trade between Europe and Asia; Herodotus; Strabo; Pliny the Elder; William of Rubruck; Marco Polo; Afanasy Nikitin.
The role of Shivran territory (Caucasian Albania) is investigated as crossways of trade routes in the context of the trade between Europe and Asia from ancient times to the XVI century. The basic documents are writings of European travelers and geographers - Herodotus, Strabo, Pliny the Elder, William of Rubruck, Ruy Gonzalez de Clavijo, Marco Polo, Ambrogio Contarini, and Afanasy Nikitin. There are also writings of Arabian authors - Al-Masudi, Abu'l Qasim Ubaid'Allah ibn Khordadbeh and others. From the XII century Shivran was very attractive not only for Russian, but also for European merchants, as is evidenced by messages of travelers, who had visited this territory.
M. Danis
VYRAZNE AUTORITY V DEJINACH PRAVNEHO MYSLENIA
Статья посвящена известным корефеям в истории правовой мысли. Их идеи звучат особенно актуально в период совеременного кризиса морали. В историческом контексте рассматриваются взгляды Сократа, Цицерона, Вольтера, Канта, а также современных ученых Р. Дворкина и Л. Фуллера.
Ключевые слова: история права; кризис морали; Сократ; Цицерон; Вольтер; Кант.
29
ЗАПАД-ВОСТОК
Zijeme v dobe, ked je takmer kazda oblasf nasho zivota poznacena krizou. Hladame priciny kde sa len da, avsak malokto si uvedomb ze skutocnou pricinou situacie, v ktorej sa nasa spolocnosf nachadza je kriza nasej moralky. Kriza spocd vajdca v dpadku mravnych hodnot, absencii autorit, strate tradfcd, prehlbujdcom sa relativizme, znizovarn narokov na verejnd i sdkromnd moralku.
Je nanajvys aktualne zacaf hovorif o moralnych autoritach. Predovsetkym v oblasti prava, kde sa tento dpadok odzrkadluje takmer vo vsetkych strankach, ci uz v zakonodarnych kompetenciach, sddnom aparate, alebo samotnom pristupe k dodrziavaniu pravnych noriem. Prevlada tendencia nazeraf na dobre a spravne, len ako na vec sdkromnej zaluby a individualnej mienky. V priebehu vyvoja spolocnosti sa moralka podstatne privatizovala - stala sa predmetom vole jednotlivca, jeho preferencd, emocii a osobneho prospechu. prave tento „pohyb od moralnej autority k moralnej autonomii mal za nasledok relativizaciu moralky a jej pornzenie na stupen „osobnej preferencie“\ Je nacase zacaf uvazovaf o liecbe, ktora si vyzaduje prave ex-istenciu moralnej autority, ktora by svojimi mimoriadnymi osobnymi vlastnosfami a charizmou dokazala zvratif alebo aspon zmiernif krizovd situaciu v spolocnosti, v oblasti prava predovsetkym. Je dolezite najsf a disponovaf prave takou moralnou autoritou, ktora sa tesi vaznosti a uznaniu do takej miery, ze sa jej v danej spolocnosti neformalne priznava viac alebo menej rozsiahla kompetencia urcovaf alebo inym sposobom modifikovaf pravne normy.
Historia nas ucL Na to, aby sa clovek vedel v istych okamihoch spravne rozhodndf potrebuje poznaf svoju historiu. Potrebuje sa poucif z chyb a omylov svojich predkov, potrebuje sa zamyslief nad mddrosfou myslienok uznavanych, inspirovaf sa nazormi skdsenych, vytvorif si svoj vlastny nazor a nasledne sa rozhodndf. To plati aj pre rozh-odovanie sa v oblasti prava, ci uz je clovek na strane zakonodarnej, sddnej, alebo tej, ktorej postavenie, cinnosf a vzfahy sd pravnymi normami upravovane.
Autority, ako Sokrates, Cicero, Voltaire, Grotius ci Kant nie sd vybrane nahodne. Majd spolocne jedno - vsetci mali dar sposobif akdsi revoldciu v pravnom myslern. ide o vynimocnych l’udb ktorych sposob nazerania na pravo bol niecim novym a priekoprnckym. Nielenze boli schopni obohatif celosvetove kultdrne dedicstvo, ale pricinili sa nemalym podielom o to, v akej podobe mame a vrnmame pravo dnes.
Prinos Sokrata je v jeho neobycajnom presvedcern o spravodlivosti zakonov a respekte k ich zavaznosti. Dokazal to svojim podriadernm sa rozsudku, ktory znel na trest smrti. Absoldtne nebral do dvahy fakt, ze verdikt je nespravodlivy. Odovzdaval sa „spravodlivosti“ s obdivuhodnou doverou v cely pravny system. Principialne odmietal akekolvek porusenie prava. Ulohou v tomto pripade nie je kritizovaf nespravodlivosf, ktora sa mu udiala alebo zaujimaf benevolentny postoj k nespravodlivym verdiktom sddu, ale poukazaf na posolstvo Sokrata, spocivajdce vo viere v spravnosf a potrebnosf pravneho systemu, ako jedneho zo zakladnych pilierov a prostriedkov na udrzanie poriadku, mieru a spravodlivosti v spolocnosti. Ucta k zakonom, typicka pre cele anticke pravne myslenie2.
Vlastnosti znameho myslitela rimskej antiky M. T. Cicera sa podpisali na velkolepej prezentacii dcty a obdivu k rimskemu pravu. Poukazujdc na hrozbu bezpravia vo vtedajsom rezime vladnutia a dvahami o spravodlivosti, cestnosti
30
СТАТЬИ И СООБЩЕНИЯ
a slusnosti Cicero ako moralna autorita prezieravo vyuziva na upresnenie podstaty a vyznamu prava.
Huga Grotiusa, skveleho pravnika, s brilantnym intelektom mozno tiez pokladaf za vynimocnd osobnosf - jeho myslienky a nazory tykajdce sa medzinarodneho prava (ius gentium) boli plne akceptovane a vseobecne uznavane. Ako zakladatekovi medzinarodneho prava mu patri cestne miesto medzi moralnymi autoritami v dejinach prava.
Obhajca spravodlivosti, slobody a kudskej cti. Moralna autorita svojej doby, ktorej sa dostalo obdivu, respektu a cti este za jej zivota. Ostro vystupujdca proti bezpraviu, fanatizmu, resp. legalnemu zlocinu v podobe bezducheho sddnictva, kruteho vysetro-vania a mucenia. Ciekavedomo a vytrvalo bojujdca za pokudstenie pravneho systemu. To je Grancois Marie Aroute - Voltaire, moralna autorita z obdobia francdzskeho osvietenstva.
A konecne Immanuel Kant, autorita, ktora dava myslienkam o prave, najma pristupu k nemu novy rozmer. Prinasa hlboke a obsfrne dvahy, ktore tak vyrazne zasa-hujd do myslenia inych, ze dejiny nasledujdcich storoci sd charakteristicke najma „re-cepciou, sirenim, potierarnm, pretvararnm a znovuprijatim Kantovych idef‘3. Jeho kat-egoricky imperativ, prihovarajdci sa nasmu vndtornemu svetu, svedomiu slovami“ konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostrednictvom tvojej vole stat’ vse-obecnym zakonom nenecha kahostajnd a chladnd ziadnu mysek, ktora pride akym-kokvek sposobom do kontaktu s pravom. V tomto smere je potrebne spomendf i R. Dworkina a L. Fullera.
Pohkadom naspaf do historie je zaujmave a pomerne obohacujdce pozastavif sa pri niektorych nazoroch vyznamnych myslitekov a zamyslief sa nad teoriami. Uz v Antike zisrime, „ze oblasf prava nebola oddelena od oblasti moralky tak jasne, ako je tomu v sdcasnych diskusiach, v ktorych sa prisne pojmovo rozlisuje medzi pravom a moralkou. Vyrazmi „mrav“, „zvyk“, „zakon“ sa oznacuje nielen to, co je moralne spravne, ale i co pravne vymozitekne. Moralnou autoritou bol svojou existenciou uz samotny zakon.
Sokrates zaradujdci sa k spicke svetovych filozofov vobec, sa stal moralnou autoritou ochranujdcou pravo najma post mortem. Pocas svojho zivota obhajoval teze, „ze konaf bezpravie je za vsetkych okolnosti nespravne“4 Hlboka viera a presvedcenie v toto tvrdenie sa naplnila jeho rozhodnutim, ze nevyuzije pondknutd moznosf k dteku z vazenia, ked’ bol obvineny, ze „neuznava bohov, ktore uznava stat, a zavadza ine, nove bozstva a d’alej tym, ze kaz^ mladez“5. Bol presvedceny, ze prindp nestracajd svoju platnosf len preto, ze sa stala tato prihoda“6. Na svoju obranu vo svojej obhajobe s odusevnernm vyhlasil: „... radsej musm na strane zakona a prava podstdpif vsetky nebezpecenstva, nez sa zo strachu pred vazernm, alebo smrfou pridaf k vam, ked’ sa uznasate o veciach nespravodlivych“7. S hrdosfou vyhlasoval, ze „nikdy nikomu v nicom nepovolil proti pravu“8. „Clovek nikdy nesmie jednaf nespravodlivo a je nevyhnutne dodrziavaf dohody, pokiak sd spravodlive“9. Dohodu chapal za kdsi mlcanlivd zhodu so zakonmi.
Sokratovo uvazovanie je nasledovne: „a) stat (rovnako ako rodicia) umoznuje svojim obcanom uzrvaf urcite dobrodenia, b) pokiak tieto dobrodenia prijimame, zavazujeme sa k respektu k zakonom, ako k protisluzbe, c) bolo by moralne nespravne
31
ЗАПАД-ВОСТОК
prijimat’ len vyhody, ktore poskytuje zivot v state a nepomtat’ i s moznymi nevyhoda-mi, ktore odtiak plynU, alebo mozu plynйf, d) pokiak sUhlasme s tym, ze sa budeme riadit zakonmi, zavazujeme sa rovnako k tomu, ze budeme pokladat sйdne rozhodnutie za zavazne a definitrvne“10. „Dobry obcan mus^ zachovavat aj zle zakony, aby nepovzbudzoval zleho obcana kporusovaniu dobrych zakonov. Tak vlastne stotoznuje zakonne so spravodlivym: spravodlivost znamena zit podl’a zakonov statu“11. Vzdaval sa kompetencie posudzovat spravodlivost sйdnych rozhodnuti. Zaroven priblizuje svoju neochvejnй vieru v spravodlivy verdikt slovami, ze sudca nesedi na sйde preto, aby robil pravo predmetom milosti, ale aby ho rozsudzoval; a je pod prisahou, ze nebude prejavovat priazen podka svojho osobneho zdania, ale ze bude sudit podl’a za-konov“12.
Obdivuhodnym sposobom poukazal spoluobcanom na svoj moralny zavazok, vmmajUc ako neochvejny respekt voci zakonom a pravnemu systemu statu. V konecnom dosledku to boli prave oni, spoluobcania, ktori nasledne umoznili blaho-darne posobenie zakonov tym, ze ich respektovali, cim im poskytli uznanie a Ucinnost. A tak sa v konecnom dosledku naplnilo Sokratovo posolstvo, zvysujUce prirodzenU uctu k pravu.
Moralnu autoritu, ktora nemalym prinosom prispela k ochrane prava a k jeho spravnemu nasmerovaniu bola vyznamna osobnost - retor, filozof a pravnik Rimskeho statu Marcus Tullius Cicero. Niet pochyb, ze tento neobycajny, mimoriadne nadany clovek je „predstavitekom a hovorcom jednej z hlavnych zloziek civilizacie europskej a dnes i svetovej. Vystupoval i ako Uspesny advokat a recmk. K zakonom a rimskej jurisdikcii vobec prechovaval neuveritekny obdiv a Uctu, co dokazuje slovami vo svo-jom spise O recmkov: „na moj veru kniznice vsetkych filozofov prekona podka mojho nazoru jedina knizka obsahujUca zakony dvanastich dosiek13, ako vahou svojej autori-ty, tak bohatostou Uzitku, ak mame na mysli pramene a zaklady zakonov. ... Z nich totiz vidme, ze prave tu mame hkadat mravnU silu14. Ctil si a vzdaval chvalu rimske-mu pravu zvyraznovamm, ako je dolezite sa „dokonale naucit pravo obcianske, zoz-namit sa so zakonmi, obsiahnut celU minulost, spoznat procesny poriadok senatu, statnu Ustavu a prava spojenecke ...“15. Sam neskor vo svojej knihe O povinnostiach nap^sal, ze „kudia si vzdy ziadali rovne pravo. Dokiak ho dostavali od spravodliveho a poctiveho jednotlivca, boli s mm spokojm. Ked tomu prestalo tak byt’, boli vynajdene zakony, aby so vsetkymi kudmi vzdy hovorili jednou a tou istou recou. ... Skratka, je treba vsemozne pestovat a zachovavat spravodlivost“16. Poukazoval tiez na bezpravie, ktoreho povod videl predovsetkym v existujUcom rezime „popierajUceho veskere predstavy o moralke“.
Pojmy ako spravodlivost, cestnost a statocnost predstavovali zakladne piliere slusnosti v jeho zivote. Jeho prindp slusnosti (decorum) „nemoze byt odlUceny od cestnosti, lebo co sa sluS^ je cestne, a co je cestne to sa slusi“. Silne vmmal potrebu moralky ako v sUkromnom, tak i vo verejnom zivote.
Dokladnejsim a jasnejsim vykladom prava prispel, analogicky, aj k jeho ochrane. Vypoveda o tom najma jeho dielo O povinnostiach, ktore je studiou o prave, spra-vodlivosti a cestnosti. Cicero vnimal pravo ako urcite spolocenske puto, bez ktoreho nie je v spolocnosti ani poriadku, ani kazne. Svojim postojom teda obhajoval dosledne dodrziavanie pravnych noriem, ktore spravodlivo modifikovali vztahy nimi upravene.
32
СТАТЬИ И СООБЩЕНИЯ
Pravo vrnmal ako „podstatny prvok zdruzovania, bez ktoreho nemoze ziadna spolocnosf existovaf. Je to spolocenske puto - vinculum societalis - a len vdaka nemu moze v medziTudskych vzfahoch existovaf poriadok - vivendi disciplina.
Spravodlivosf chapal ako vseobecny zaklad Tudskosti a spolocenstva zivota. Cice-rovym „prvym prikazom spravodlivosti je, aby clovek cloveku neskodil, ibaze by bol nespravodlivo napadnuty a aby spolocne statky uzrval, ako spolocne a sdkromne, ako sdkromne. ... zakladom spravodlivosti bola podTa Cicera vernosf, to je stalosf a opravdivosf v sTuboch a dohodach17. Svoj obdiv a dctu k pravu prezentuje tiez myslienku: „hlavnou zasadou, ak chces niekomu preukazat sluzbu je, aby si v jeho prospech nepresadzoval nic, co by odporovalo slusnosti a pravu. ... A nie len pravom prirodzenym, to jest pravom spolocnym vsetkych narodov, no i zakonmi jednotlivych narodov, na ktorych v jednotlivych statoch spocrva dstavne zriadenie, bolo zhodne stanovene, ze nesmie jeden druhemu skodit pre svoj vlastny prospech. Svoje dvahy o spravodlivosti, cestnosti a slusnosti Cicero prezieravo vyuzil na upresnenie podstaty a vyznamu prava, co v konecnom dosledku opaf v nemalej miere prispelo k jeho ochrane.
Dalsou zaujmavou osobnosfou bol holandsky diplomat a tvorca medzinarodneho prava Hugo Grotius. Snazil sa vyriesif prakticky problem, ktory spocrval v najdern zavazneho prava pre vsetky zvrchovane narody, kde neexistovala vseobecne prijmana autorita, ci uz svetska alebo duchovna. Genialny intelekt tak umoznil Groti-ovi formovaf novy pravny system. Zacal teda utvaraf medzinarodne pravo, ktore bolo aplikovateTne na medzinarodne vzfahy prostrednictvom prijateTneho prirodzeneho prava, zalozeneho na Tudskej skdsenosti a overenej tradicii. Jeho pravidlo Pacta sunt servanda' (poziadavka dodrziavania danych sTubov, teda uzavretych zmldv) sa stalo zakladom pravneho i spolocenskeho zivota na narodnej i medzinarodnej drovni!
Grotius nielen ako advokat mieru a humanizacie vojny, analogicky aj ako moralna autorita najma pre pravnickd a filozofickd obec sa pokdsil z „vojny urobif usporiadand pravnu skutocnosf, a tym ju do urcitej miery skrotif. ... jeho naliehanie nesmeruje k zamedzeniu vojen, ale k ich humanizacii pravnymi prostriedkami“18.
Z Grotiovych prinosov pre pravnu vedu bolo, ze zracionalnil prirodzene pravo stot-oznernm moralneho zakona s imperativmi rozumu. Takato laicizacia, teda zosvetstenie, znamenala v sposobe uvazovania o prave doslova intelektualnu revoldciu. Pravo prestalo byf chapane ako jeden z aspektov spravodlivosti, ale ako nastroj slobodnou voTou obdareneho cloveka, ktory s jeho pomocou organizuje spolocnosf a vzfahy v nej. Grotius naznacil „zaklady akejsi vseobecne platnej socialnej etiky, ktore vsak mali obrovsky vyznam pre dals^ vyvoj prava. Po prvykrat v historii nadobdda pravo podobu systemu vseobecne zavaznych pravidiel. Obsah prava teda zacma byf logicky usporiadanym systemom noriem.
Dolezitym gestom vo vyvoji prava, ktore ho navigovalo do podoby, v akej ho mame dnes je Grotiovo definovanie prava, ako „kvalitu osoby, ktora osobu opravnuje nieco vlastnit, alebo urcitym sposobom jednat, bez toho, ze by sa previnila proti mora-Ike. Ide teda o moralnu kvalitu subjektu, odvodend z povahy cloveka a zalozend na zakone, kvalitu, ktora sa prejavuje v jeho moci nad sebou (sloboda), v jeho moci nad inym clovekom (otcovska moc, suverenna moc panovnika), v jeho moci nad vecami
33
ЗАПАД-ВОСТОК
(vlastnictvo) a v jeho moznosti jednaf“. Jeho prioritnou йlohou bolo prispief k odstraneniu nasilia a neporiadku a chranif osobnb bezpecnosf a vlastrnctvo.
Do dejm europskeho pravneho myslenia sa ako „nekorunovany krai’ verejnej mienky“, filozof, historik, osvietenec, humanista a v neposlednom rade i pravnik zap^sal Francois Marie Arouet - Voltaiere.
Bol moralnou autoritou svojej doby, bojovnikom za spravodlivosf, slobodu a kudskb cesf, ktory ostro vystupoval proti fanatizmu, bezpraviu a pokryteckemu vierovyznavaniu. Po cely svoj zivot hkadal odpovede na otazky moralky: „ake je pos-lanie cloveka na svete a jeho zodpovednosf pred spolocnosfou, akym sposobom dosi-ahnuf harmoniu medzi bsiHm cloveka uskutocnif svoje prirodzene tbzby s nevyhnutnosfou dodrziavania vseobecnych noriem spravania sa“. Preslavil sa i obhajobami a roznymi zasluznymi cinmi na obranu a rehabilitaciu nespravodlivo odsbdenych, ktorych mena sb napokon uvedene aj na jeho nahrobku. Hlasal potrebu ochranenia prava a spravodlivosti.
„Vykonal mnoho aj pre reformu trestneho prava, pre prijatie humannejsieho trestnopravneho zakonodarstva, odsudzoval trest smrti a mucenie ako metodu vysetro-vania, ... zdoraznoval, aby zo sfery trestneho prava boli odstranene tresty tzv. nabozenskych priestupkov: bohorbhacstvo, kadrstvo a pod. ... opravdive sbdnictvo dokazoval Voltaire, mus^ vychadzaf z prezumpcie neviny obzalovaneho“. V nom na-chadzame zmysluplny odkaz: „nech ziadny knaz nemoze odnaf ziadnemu obcanovi ani najmensie pravo pod zamienkou, ze tento obcan je hriesnik, pretoze knaz, sam hriesnik, sa ma za hriechy modlif a nie ich sbdif. ... nech je len jedna vaha, jedna miera a jedno pravo, ... nech vsetky zakony sb jasne, rovnake a presne“19.
Voltaira uz len tym, ze „dokazal zburcovaf verejnb mienku sirokych mas obcanov“ mozno pravom povazovaf za moralnu autoritu, ktora nemalym prinosom prispela k ochrane prava, resp. k prestavbe justicneho a pravneho systemu Francbzska. K Voltairovej slave nemalo prispel i jeho razny postoj k pokroku v mysleni, charakter-istickeho odmietarnm zastaralych dogiem a predsudkov. Vekkosf jeho osobnosti spod-va v tom, ze „sa preslavil ako zivy symbol spravodlivosti pre vsetkych“, ktoreho hlas pocbvala cela Europa. Prostredrnctvom rozsiahleho p^sania o prirodzenom prave, o spravodlivom usporiadani spolocnosti a v obhajobe rovnosti medzi kudmi.
Immanuel Kant sa taktiez jav^ v htoke duse ako skvely pravnik. Hkadajbci, okrem ineho, odpovede na otazky v com tkvie legitimita prava a akym sposobom je mozne pravo ochranif. Dava myslienkam o prave novy rozmer. Hovori, ze „pravo sa zaobera vonkajsm a vynbtiteknym aspektom dokonalych moralnych povinnosti voci druhym. ... nauka o prave, aj ked s moralkou nevyhnutne sbvis^ sa odlisuje od nauky o cnosti20. Moralka ako forma cnosti kladie poziadavky na volu a vnbtornb motivaciu. Zakon kladie poziadavky na navonok prejavene konanie, nie na motivaciu21. Podka Kanta pravo upravuje spravne pouzrvanie slobody vo vonkajsrnh vzajomnych vzfahoch medzi kudmi, a a by nedochadzalo ku kobzii slobod, obmedzuje sferu slobody kazdeho. „Preto vseobecny pravny zakon znie: konaj navonok tak, aby slobodne pouzi-vanie tvojej lubovole bolo zlucitelne so slobodou kazdeho podl’a vseobecneho zakond“.
Kant rozlisuje medzi „mravnym cinom, kedy mravny zakon bezprostredne urcuje voku osoby takyto cin uskutocnif a legalnym cinom, kedy sa cin srne uskutocnuje v sblade s mravnym zakonom, ale subjekt ma k svojmu jednaniu ine pohnbtky (strach
34
СТАТЬИ И СООБЩЕНИЯ
z trestu, ziskuchtivosf). pravo je pre neho teda sferou legalneho zachovania poziadavky kategorickeho imperatrvu22, ktora sa tyka vzajomnych vzfahov medzi Fudmi. ... Pravo, ako tv^ Kant, je poriadok. Definuje ho ako: sйhm podmienok, za ktorych moze byf FubovoFa jedneho zldcena s FubovoFou druheho podFa vseobecneho zakona slobody. Ulohou prava je pripustif len takd cinnosf jednotlivych osob, ktora by bola objektrvne zluciteFna s poziadavkami mravneho zakona. ...Opravneny je teda kazdy cin, pri ktorom prejav slobodnej Fubovole kazdeho moze koexistovaf so slobodou vsetkych ostatnych.
Zaujimave na Kantovej moralke je, ze nie je zavisla od zaujmov jednotlivca ani od jeho sfastia. Dokonca ani „moralna hodnota cinu nezavisi od jeho йCinkov ci dosledkov. ... Moralne spravny cin musi maf moralne spravny motiv a aby bol cin mo-ralny, musime ho vykonaf preto, ze je to ta spravna vec, ktorй treba urobif, alebo z dcty k moralnym hodnotam ako takym“23. Kant vysvetFuje dalej. „Ked teda nieco konam, musim si byf isty, ze chcem, aby kazdy konal to iste, pokiaF sa dostane do tej istej situacie. Tu nam v prenesenom vyzname Kant pripomma Jezisove slova: chovajte sa к lud’om tak, ako chcete, aby sa Tudia chovali k vam. Ak chcem teda urcitym sposobom jednaf, mam si polozif otazku, co by zostalo z Fudstva, keby kazdy konal ako ja.
Kant pozaduje: „konaj tak, aby si Tudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe kazdeho druheho, pouzrval vzdy zaroven ako ucel, a nikdy nie iba ako prostriedok“24. Tu teda Kant pozaduje v prvom rade dctu k cloveku. VysvetFuje, ze „viera spociva na voli a sama zo seba vyvodzuje prakticke idey o tom, co ma byf. ... Kategoricky im-perativ je vlastne nepodmienecny prikaz rozumu, adresovany voli. Plati absoldtne a rovnako pre vsetky rozumne bytosti. Jeho dokladna formulacia znie: „konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostredmctvom tvojej vole stat’ vseobecnym zakonom25.
CitateFa prirodzene naviguje tymito myslienkami k sebareflexii a ku kritickemu zhodnoteniu svojho spravania. Sila Kantovho posolstva spocrva v preventivnej sebaregulacii, ku ktorej citateF zakonite dospeje pri posudzovani svojho aktualneho spravania a konania. V konecnom dosledku sa to prejavi v respekte a dcte k pravnym normam, ci uz z pohFadu zakonodarcu, alebo subjektu, ktoreho postavenie a vzfahy pravna norma upravuje.
R. Dworkin26 kritizuje pozitivizmus pre jeho jednostrannosf, ale i preto, ze igno-ruje dolezitd dlohu inych hodnot, ktore nie sd normami. Napriklad sudca mus^ ap-likovaf pravne prindpy, aby dospel k stanovisku, ktore sa zaklada na prave. Nemoze braf zreteF na spravu verejnych zalezitosti, a konaf ako zakonodarca. PodFa Dworkina pod pojem pravo mozeme zahrndf nielen normy, ale aj prindpy. Pozitivizmus nepo-vazuje prindpy za dolezite. Pravne normy sa aplikujd sposobom „vsetko alebo nic“ (all or nothing way).
Dworkin si kladie otazky ako ma sudca rozhodndf, ktore principy sd obsiahnute v systeme prava, v ramci ktoreho sudca kona.
Dworkin v osobe sudcu „vytvara“ model pravnika nadFudsky sikovneho, ucen-eho, rozhodneho a trpezliveho. Tomuto idealnemu sudcovi dava meno Herkules, ktory vo svojej cinnosti akceptuje hlavne, neprotirecive a regulativne pravne normy.
35
ЗАПАД-ВОСТОК
Dworkin zdoraznuje vyznam integrity, ktora zahrnuje slusnosf (fairness)
a spravodlivosf (justice) a prisne zachovavanie ustanovenych postupov.
Slusnosf sa tyka zaobchadzania s jednotlivcom v ramci spolocnosti
a spravodlivosf sa pouzrva v zmysle moralneho kodexu spolocnosti. V neposlednom rade zdoraznuje maximalnu mieru rovnosti medzi obcanmi Iba vtedy, ak sa bude pravo zakladaf na takto chapanej integrite mozeme podfa Dworkina zdovodnif uplatnenie kolektivneho donutenia prostredrnctvom prava.
L. L. Fuller v snahe formulovaf minimalne poziadavky „pravneho systemu“ vytvoril teoriu proceduralneho naturalizmu27.
V diele Moralka prava vysvetfuje ake znaky musi sp^naf spolocensky system, aby bol schopny vytvorif pravny system.
Zdoraznuje niekofko vlastnosti zakona:
1. vseobecnosf,
2. verejnitefnosf,
3. prospektrvnosf, a nie retroaktivnosf,
4. zrozumitefnosf,
5. doslednosf,
6. schopnosf prisposobenia,
7. stabilitu,
8. pouzrvanie pri sprave spolocnosti.
Toto su vlastnosti, ktore tvoria vnutornu moralku prava, vndtorna povaha pravneho systemu.
Vernosf pravu (fidelity to law) je odrazom predstavy, ze obcan je povinny za-chovavaf zakon iba vtedy, ak su dane znaky, ktore tvoria vnutornu moralku prava.
V historickom kontexte Fullerov pristup vyznamne prispel ku kritike formalnych pozitivistickych analyz prava. Jeho teoria je skor post-pozitivistickou analyzou ako prirodzenopravnou.
—S------------------------------- Примечания
1 Zosity humanistov. Cislo 71, jul 2008. Vydava Rastislav Skoda, Bratislava, s. 18.
2 Chovancova, J. Liberalizmus vs. komunitarizmus. Bratislava: VOPFUK, 2006, s. 17.
3 Chovancova, J. Antologia z politickej a pravnej filozofie. Bratislava: VO BVSP, 2009, s. 125.
4 Graeser, A. Recka filozofie klasickeho obdobi. Praha: Oykoymenh, 2000, s. 137.
5 Toman, J. - Tomanovas, M. Sokrates. Praha: Ceskoslovensky spisovatel, 1975, s. 321.
6 Graeser, A. Recka filozofie klasickeho obdobi. Praha: Oykoymenh, 2000, s. 138.
7 Platon Spisy I., Euthyfron, Obrana Sokrata, Kriton, Faidon, Kratylos, Theaitetos, Sofistes, Politikos. Preklad Frantisek Novotny. Praha: Oikoymenh, 2003, s. 50.
8 Platon Spisy I., Euthyfron, Obrana Sokrata, Kriton, Faidon, Kratylos, Theaitetos, Sofistes, Politikos. Preklad Frantisek Novotny. Praha: Oikoymenh, 2003, s. 51.
9 Graeser, A. Recka filozofie klasickeho obdobi. Praha: Oykoymenh, 2000, s. 138.
10 Graeser, A. Recka filozofie klasickeho obdobi. Praha: Oykoymenh, 2000, s. 142.
11 Brostl, A. Dejiny politickeho a pravneho myslenia. Bratislava: Iura Edition, 1999, s. 25.
12 Platon Spisy I., Euthyfron, Obrana Sokrata, Kriton, Faidon, Kratylos, Theaitetos, Sofistes, Politikos. Preklad Frantisek Novotny. Praha: Oikoymenh, 2003, s. 54.
13 Ide o najstarsiu rimsku kodifikaciu obycajovych noriem. „Zakon 12 tabul sa od sameho pociatku tesil nebyvalej autorite. Povazoval sa za pramen vsetkeho verejneho i sukromneho prava ... kazdy inteligentny Riman poznal jeho text spamati. Cicero sa ho ucil ako povinnu skolsku basnicku. Zachovali sa len jed-
36
СТАТЬИ И СООБЩЕНИЯ
notlive vety, rozne prikazy a zakazy, ako ich s obFubou citovali rimski pravnici, historici a recrnci z konca republiky i prvych storoc cisarstva“. KINCL, J. - URFUS, V. Rimske pravo. Praha: Panorama, 1990, s. 33.
14 Cicero, M. T. O Recrnku, prelozil Vaclav Prach. Praha: Hendrich, 1940, s. 34-35.
15 Cicero, M. T. O Recrnku, prelozil Vaclav Prach. Praha: Hendrich, 1940, s. 28.
16 Cicero, M. T. O povinnostech, z lat. originalu prelozil Jaroslav Ludvikovska. Praha: Svoboda, 1970, s. 104.
17 Cicero, M. T. O povinnostech, z lat. originalu prelozil Jaroslav Ludvikovska. Praha: Svoboda, 1970, s. 33-34.
18 Brostl, A. Dejiny politickeho a pravneho myslenia. Bratislava: Iura Edition, 1999, s. 112.
19 Voltaire, F. M. Filozoficky slovnik. Prelozila Emma Horska, Jan Laichter. Praha, 1925, s. 370-371.
20 „Uzriet’ cnost’ v jej skutocnej podobe nie je nic ine, nez predstavif mravnosf zbavenii vsetkych primes! zmyslovosti a vsetkych nepravych ozdob odmeny alebo sebalasky“. KANT, I. Zaklady metafyziky mravov. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 54.
21 Thomson, G. Kant, prelozila Eubica Habova. Bratislava: Albert Marencin - VydavateFstvo PT, 2004, s. 93-94.
22 Kategoricky imperativ opisuje, ako by konala dokonale racionalna bytost. Pre nedokonale racionalne bytosti, ako sme my Fudia, je to „to co by malo byt“, ktore nam diktuje ako by sme mali konat. Thomson, G. Kant, prelozila Eubica Habova. Bratislava, Albert Marecin VydavateFstvo PT, 2004, s. 84.
23 Thomson, G. Kant, prelozila Eubica Habova. Bratislava, Albert Marecin VydavateFstvo PT, 2004, s. 8283.
24 Chovancova, J.:Kant filozof a pravnik In: Acta univeritas Masarykianae Brunensis , Brno 2004, s.l60-l64.
25 Kant, I. Zaklady metafyziky mravov. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 48.
26 Chovancova, J., Valent, T. Filozofia pre pravnika. Bratislava: VO PraF UK, 2008, s. 227.
27 Chovancova, J. Filozofia a politicka filozofia 20. storocia. In: Acta Facultatis Iuridicae UK, roc. l9,Bratislava 2000.s. 87
M. Danish
THE IMPORTANT AUTHORITY IN THE HISTORY OF THE LAW
DEALS
Key words: history of the law; crisis of morality; Socrates; Cicero; Voltaire; Kant.
Article entitled important authority in the history of the law deals with the need for moral authority, as participating sponsor in the protection of the law. Especially today - in time of economic crisis, respectively, in crisis of morality. Through important personalities in the history of humanity, as Socrates, M. T. Cicero, H. Grotius, F. M. Voltaire or Kant, causing with their life work a revolution in legal thinking the author points to the need of existence and activity of moral authority. Especially in the field of law. However, not all authorities can be considered as morally. In the 20th century are very important to talking about so important theists such as R. Dworkin, L. L. Fuller. An important message is that history is rich, so that we learn from it and inspired by these authorities, created your own court and then correctly decided that we avoid mistakes with our ancestors have solved.
Г.В. Рокина
37
